Nová mutácia u agapornisov s bielym okružím oka

Rozmanitosť  mutácií u agapornisov, obzvlášť u tých s bielym okružím oka naberá na obrátkach. V posledných rokoch ich bolo preskúmaných a potvrdených už nespočetne veľa. Keď sa už zdá, že sme dosiahli strop a vlastne všetky mutácie už poznáme, zisťujeme, že sa mýlime. Po vzácnych mutáciách ako faded, euwing, opalín bola holandskou skupinou MUTAVI (skupina pre výskum a poradenstvo v oblasti genetiky) predstavená aj mutácia tyrkysová.

Pôvod novej mutácie

Je prekvapujúce, že sme na ňu čakali tak dlho- výskyt tejto mutácie sa totiž datuje do r. 1998(!). Podľa viacerých zdrojov, o ktoré som sa pri písaní tohto článku opieral, sa prvý jedinec objavil u istého chovateľa z Portorika, ktorý mal vo svojom chove zastúpené druhy Agapornis personatus a Agapornis fischeri. Meno zámerne neuvádzam, nakoľko sa mi s týmto chovateľom, napriek mojim snahám, nepodarilo nadviazať kontakt. V jeho voliérach sa mu údajne objavil kríženec, ktorý mal zvláštne sfarbenie peria. V tej dobe si ako laik neuvedomoval, že by mohlo ísť o niečo výnimočné, až kým sa ho na jednej osudovej výstave neujal člen miestnej komunity chovateľov agapornisov, aby spoločne odstránili znaky medzidruhového kríženia a snažili sa prísť na spôsob dedičnosti, ktorý zostával zatiaľ jednou veľkou neznámou.

Problémy s pomenovaním

Na americkom kontinente sa chovatelia tejto mutácie dohodli na názve parblue (partial blue-čiastočne modrý) alebo yellow face (žltohlavý). No my dnes vieme, čo mutáciu spôsobuje - poznáme totiž jej obdobu u iných druhov, a preto nemá zmysel vymýšľať nový názov pre niečo, čo už existuje. Správnejšie pomenovanie je preto „tyrkysová“. Dedičnosť je autozómová recesívna, čo v chovateľskej reči znamená, že jedince, ktoré nevykazujú známky tejto mutácie, môžu na ňu „štepiť“. Ak porovnáme prírodného jedinca alebo modrého s tyrkysovým, rozdiely sú jasne viditeľné. Do očí nám bije predovšetkým zosvetlenie žltých a červených častí tela oproti zelenému jedincovi. Nie je to náhoda. Tyrkysová sa zaraďuje totiž do skupiny mutácií, ktoré spôsobujú čiastočnú redukciu psitacínu (ďalej len PPR-Partial Psittacine Reduction). Psitacín je pigment, ktorý sa farebne prejavuje na škále od žltej až po červenú. Už poznáme mutácie, ktoré spôsobujú úplnú redukciu psitacínu (ďalej len CPR-Complete Psittacine Reduction) - takouto mutáciou je napríklad modrá. Pre lepšie pochopenie rozdielu medzi týmito mutáciami a spôsobu ich tvorby nižšie uvádzam názornú grafickú ukážku priečneho rezu pera.

Farby, ktoré vnímame

Aby sme porozumeli tvorbe farieb, ktoré pozorujeme na našich zverencoch, musíme poznať základnú charakteristiku svetla. Denné neutrálne svetlo totiž pozostáva z farebného spektra, ktoré obsahuje všetky základné farby v určitých vlnových dĺžkach. Skutočnosť, že vidíme veci červené, žlté, zelené, modré, atď. je dôsledok toho, že pozorované materiály určité vlnové dĺžky (teda farby) svetelného spektra pohltia a iné zase odrazia. Tie odrazené sa nám javia ako konkrétne farby pozorovaných materiálov. To isté platí pre perovú štruktúru agapornisov.

Na obrázku je graficky znázornená štruktúra priečneho rezu pera zeleného (prírodného) jedinca. Dopadajúce neutrálne svetlo je absorbované eumelanínom v medule. Jedine modrá zložka, ktorá je odrazená od vakuol, prechádza dreňovou komôrkou a interferuje (reaguje) so žltým psitacínom v cortexe. Každý sme sa v detstve hrávali s farbičkami a určite vieme, čo sa stane, ak zmiešame modrú a žltú farbu. Výsledná farba, ktorú naše oko vníma, je teda zelená.

 

1. Cortex - vonkajší obal, obsahuje psitacín
2. Medula - dreň, nájdeme tu eumelanín a vakuoly
3. Dreňová komôrka - je tvorená dutými valčekmi, ktorých štruktúra ovplyvňuje, či odrazená farba spektra bude modrá, alebo fialová
4. Psitacín - žltý (až červený) pigment
5. Eumelanín - tmavý pigment
6. Vakuoly - odrážajú modrú zložku svetelného spektra (ostatné sú pohltené eumelanínom v medule)

 

 

Na tomto príklade vidíme rez pera modrého jedinca. Neutrálne svetlo dopadá na medulu, z ktorej sa odráža modrá zložka. Ako vieme, modrá mutácia patrí medzi CPR mutácie, preto sa v cortexe nenachádza žiaden psitacín. Odrazená svetelná zložka od meduly nemá s čím ďalej reagovať a zostáva preto aj naďalej modrá.

Posledný príklad znázorňuje rez pera tyrkysového jedinca. Modrá svetelná zložka prechádza po usmernení dreňovou komôrkou, cortexom, z ktorého sa psitacín iba čiastočne vytratil (PPR mutácia). Odrazená modrá zložka spektra reaguje s redukovaným psitacínom v cortexe a výsledná, nami vnímaná farba, je tyrkysová.

Aqua ≠ Tyrkysová

Aby nedochádzalo k nesprávnym interpretáciám genetiky týchto dvoch foriem, vysvetlime si rozdiel medzi nimi. Ľahko totiž môže dôjsť k zámene.

Aqua

Aqua mutáciu už poznáme. Vyskytuje sa však iba pri druhu Agapornis roseicollis. Vyznačuje sa rovnomernou redukciou psitacínu. Výsledkom je, že jedinci nie sú ani zelení, ani modrí, ale niečo „medzi“ týmito farbami. U agapornisov s bielym okružím oka, o ktorých je tento článok, sa mutácia aqua nevyskytuje. Niektorí chovatelia môžu namietať, že podobných jedincov už odchovali. Títo však doposiaľ vždy preperili do „normálnych“ farieb. V súvislosti s týmito druhmi môžeme teda (zatiaľ) hovoriť o modifikácii, resp. fenoytpe aqua, nie však o aqua mutácii.

Tyrkysová

Čo sa  týka pomeru redukcie psitacínu v perí jedinca, je tyrkysová mutácia oveľa variabilnejšia. Vysoká strata psitacínu je pozorovateľná takmer po celom tele. Na krídlach je však väčšinou badateľný zelený preliv- tu je strata psitacínu menšia. Maska u agapornisov fischeri  je viditeľne žltá. Taktiež u druhu agapornis personatus je hruď z dôvodu redukcie psitacínu  jemno-žltá. V súvislosti s agapornisom personatusom sa Dirk van den Abeele v jednom zo svojich článkov zmienil o zaujímavom jave - pri tomto druhu sa v tyrkysovej mutácii úplne vytratil tzv. „červený límec“ na hrudi, ktorý je pri niektorých jedincoch (obzvlášť pri transmutačných) jasne  viditeľný a taktiež úplne i psitacín prítomný v čiernych perách hlavy. Tento jav bude zrejme podrobený ďalšiemu skúmaniu.

 

 

Genetika tyrkysovej mutácie

Ako bolo spomenuté na začiatku, dedičnosť tyrkysovej mutácie je autozómová recesívna, tzn. neviaže sa na pohlavie a jedinec ju môže prenášať (môže na ňu štepiť). Avšak viditeľne sa prejaví,  len ak sa stretnú v jedincovi oba chromozómy s rovnakým miestom výskytu (locusom) tejto mutácie.

Pripájam pár kombinačných príkladov pre vysvetlenie:

zelený x tyrkysový	zelený/tyrkysový x tyrkysový
100% zelený/tyrkysový	50% zelený/tyrkysový 50% tyrkysový
tyrkysový x tyrkysový	zelený/tyrkysový x zelený/tyrkysový
100% tyrkysový	25% zelený 50% zelený/tyrkysový 25% tyrkysový

Problematika multialel

Z uvedeného prehľadu kombinácií sa všetko zdá byť jasné a v podstate jednoduché. Ono sa nám to však začne oveľa viac komplikovať, ak začneme kombinovať tyrkysovú s modrou, ktorá má tiež recesívnu dedičnosť. Z praxe je nám dôverne známe, že ak kombinujeme dve recesívne mutácie, napr. NSL ino a modrú, dostaneme jedinca zeleného, ktorý prenáša obe mutácie - aj modrú, aj NSL ino. V prípade, že skombinujeme modrú a tyrkysovú, to, žiaľ, takto fungovať nebude. Namiesto zeleného jedinca dostaneme akúsi prechodnú formu medzi oboma mutáciami - TyrkysovúModrú. Je to spôsobené tým, že aj tyrkysová, aj modrá sú multialelou toho istého génu. V praxi to znamená, že obe spomenuté mutácie kóduje jeden a ten istý gén, iba s odlišnými prejavmi navonok (alelami). Z biológie vieme, že gén pozostáva zo štyroch dusíkatých báz: adenínu (A), tymínu (T), cytozínu (C) a guanínu (G). Poradie a kombinácia týchto báz udáva konkrétny gén.
Povedzme, že náš pozorovaný gén má štandardne podobu:

 

Dôjde však k mutácii a prvé dva páry báz si vymenia pozície. Práve vznikla modrá mutácia:

 

Pozície si vymenia iné bázy. Vznikla tyrkysová mutácia:

 

Na poslednom príklade dôjde k výmene pozícií dusíkatých báz, ktoré dávajú vznik na jednom chromozóme modrej a na druhom tyrkysovej mutácii. Keďže obe mutácie kóduje ten istý gén a rozdiel je iba v odlišnej pozícii dusíkatých báz, jednotlivé mutácie akoby „splynuli“ a viditeľná mutácia bude TyrkysováModrá.

 

Výsledky párenia tyrkysovej mutácie s modrou vyzerajú nasledovne:

tyrkysový x modrý	TyrkysovýModrý x modrý
100% TyrkysovýModrý	50% TyrkysovýModrý 50% modrý
TyrkysovýModrý x TyrkysovýModrý	TyrkysovýModrý x tyrkysový
25% tyrkysový 50% TyrkysovýModrý 25% modrý	50% tyrkysový 50% TyrkysovýModrý

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pri opätovnom párení TyrkysovejModrej so zeleným (prírodným) jedincom sa mutácie rozdelia. Každý rodič odovzdáva vždy iba jeden chromozóm - tzn. novovzniknutý jedinec nedokáže prenášať obe mutácie súčasne:

zelený × TyrkysovýModrý

50% zelený/tyrkysový
50% zelený/modrý

Tyrkysová v kombináciách mutácií

Na základe dôveryhodných informácii môžem potvrdiť, že tyrkysová mutácia dorazila už aj do Európy, čo je veľmi pozitívna správa. Chovatelia zo Španielska však jedným dychom dodávajú, že v čistej forme ju u nich vidno zriedkakedy, väčšinou sa v chovoch vyskytuje v kombinácii s modrou, či violet faktorom. Tyrkysovú je teda možné už  nájsť aj v rôznych kombináciách mutácií, do ktorých stihla preniknúť, napr. straka, NSL ino, pastel, violet, tmavý faktor atď. V blízkej budúcnosti celkom určite môžeme očakávať, že pomocou transmutácií prenikne aj medzi druhy Agapornis nigrigenis, či Agapornis lilianae.

Agapornis fischeri tyrkysový pastel

 

Agapornis fischeri DD tyrkysový

 

Agapornis personatus SF (DF) Dominantní straka V violet D TyrkysovýModrý

 

Agapornis fischeri NSL ino tyrkysový

Záver

Dúfam, že môj článok vzbudil záujem o problematiku a chov mutácií a verím, že sa onedlho prihlásia prví chovatelia zo Slovenska alebo Česka, u ktorých tyrkysoví jedinci už lietajú vo voliérach. Touto cestou by som sa chcel poďakovať kolegom - chovateľom zo Slovenska, Česka, Kalifornie, Španielska a Dirkovi van den Abeele za poskytnuté informácie a taktiež cenný fotomateriál, bez ktorého by tento článok celkom určite nemohol vzniknúť.

 

Andrej Bartal
Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.

Foto: Fotografie boli poskytnuté a uverejnené s vedomím ich autorov. 

 

Zdroje:

Van den Abeele, Dirk (2006). Agapornisové - kompletní průvodce. Dona. About Pets.
MUTAVI, Research & Advice group Ornitho-Genetics VZW (2014). bl-locus in Agapornis (Article by Dirk Van den Abeele)
African Lovebird Society (2006). A new mutation. (Article by Lee Horton)